Povesť o víle Dudinke
 | Keď rímske légie prekročili Dunaj a dostali sa až k brehom rieky Hron, dal rímsky vojvodca Aquilla Aquillius postaviť svoj tábor na území neďaleko dnešných Dudiniec. Tu mu okrem jeho verných vojakov robili spoločnosť aj jeho manželka a syn, zdroj neprestajnej otcovej radosti a pýchy. Jednej teplej letnej noci dopadol na tvár spiaceho chlapca strieborný mesačný lúč. Chlapec sa niekoľkokrát nepokojne pomrvil, napokon ticho nečujne vstal a bez toho, aby otvoril oči, námesačný vyšiel zo stanu. Sotva sa nohami ľahučko dotýkal zeme, priťahovaný tajomnou silou mesiaca. |
Vojvodca Aquillius mal tej noci nepokojný spánok. Ťaživé sny nadránom ho prebudili skôr ako obyčajne. Prekvapene zistil, že posteľ jeho syna je prázdna a ihneď dal biť na poplach. V prvej chvíli sa nazdal, že mu syna v noci uniesli nepriateľskí vojaci. Vtom však svoj pohľad upriamil na obzor a v rannom svite zbadal blednúci mesiac v splne. „Mesiac ho vytiahol! Je námesačný, presne ako jeho matka...“, pomyslel si Aquillius.
A vydal rozkaz, aby jeho légie prehľadali celé okolie, husté lesy aj húštiny. Neďaleko tábora, na úpätí jedného kopca, sa čudne kúdolili zapáchajúce pary z teplých prameňov. Tam sa vydal sám vojvodca Aquillius. Medzi vysokým rákosím objavil kruhovité žriedla, v ktorých ustavične bublala neobyčajná voda. Márne blúdil a triasol sa strachom, čo ak sa synček v niektorom prameni utopil.
Keď už strácal všetku nádej, tu z čista - jasna ozval sa zvonivý ženský hlas, ale nikoho nevidel: „Stoj, Aquillius! Vidím, že veľmi trpíš. Viem, stratil sa ti jediný syn, dedič tvojho bohatstva a slávy...“ Vtom sa z najbližšieho prameňa vyvalil oblak pary, a keď sa rozplynul, stála pred ním v dúhovom šate víla.
„Kto si? A kde je môj syn?“, pýtal sa víly prekvapený vojvodca. „Zaveď ma k nemu a ja ti zložím k nohám všetko svoje bohatstvo!“
„Som víla Dudinka - patrónka týchto prameňov. Nepotrebujem tvoje bohatstvo. Ale ak mi ihneď odprisaháš, že prepustíš na slobodu všetkých tvojich zajatcov, moje verné deti tohto kraja, zachrániš život svojho syna!“
Aquillius neváhal a dal víle svoj sľub. Tá ho zaviedla k drobným jazierkam s mŕtvou hrdzavou vodou. Na brehu jedného z nich ležal bez známok života stratený vojvodov syn. Zúfalý otec klesol k nehybnému telu. Trasúcimi sa rukami odopäl svoj drahocenný meč a položil ho víle k nohám. „Tento meč je znakom mojej moci. Doteraz mi ho neodňal ani najsilnejší protivník. Teraz ho skladám k tvojim nohám ako dôkaz, že splním tvoju žiadosť.“ Nato víla vykročila k jazierku, načrela do krehkých dlaní hrdzavej vody, ktorá sa vzápätí premenila na nebovomodrú, pristúpila k chlapcovi a pokropila mu tvár. V tej chvíli chlapec otvoril oči.
„Otec! Mal som prekrásny sen – o tom, ako navracať ľudom zdravie a radosť...My dvaja to máme vykonať!“ Hrdému vojvodcovi vstúpili do očí slzy. A tieto slzy spôsobili, že krásna víla uverila Aquillovmu sľubu, mávla rukou a premenila všetku vodu v jazierku na blankytne modrú. Odvtedy už voda v jazierkach a okolitých prameňoch nebola mŕtvou, ale naopak živou liečivou vodou, navracajúcou ľuďom stratené zdravie...
